Vyše dvoch mesiacov visela na stenách rudolfínskej galérie osobnosť nemeckého fotografa Herberta Tobiasa, rozkúskovaná do obrázkov, zoradená do tematických celkov, zarovnaná, orámovaná a zaistená dozorom zívajúcich galerijných zriadencov. Tobias sám by sa ale asi nikam nezaradil ani nezarovnal, a na zívanie mu popri jeho – zdá sa – pomerne intenzívnom živote asi tiež moc času neostávalo.
Tak napríklad – množstvo energie iste spotrebovalo štylizovanie nápaditých fotografií, v ktorom sa Herbert podľa všetkého priam vyžíval; Pózy a Dramatické scenérie sú vskutku nadmieru priliehavé názvy pre mnohé z jeho prác. Módne fotografie, remeselne vynikajúco zvládnuté kúsky s chladným a / ale nadčasovým pôvabom či portréty viac či menej rozorvaných duší dokladujú fakt, že Herbert Tobias bol jedným z tých, ktorí si všimli, že krása môže byť dôležitou hodnotou a že má zmysel sa o ňu snažiť.
Nuž a ten, kto vie krásu vytvoriť sám, si ju celkom iste všimne i vtedy, keď sa vytvorí sama. Tobias je preto autorom nielen vlastnoručne vykoncipovaných snímok, ale i množstva fotografií zachycujúcich bezprostrednú „poéziu všedného dňa“, čo je síce strašidelné klišé, ale vec parádne vystihuje. Vieme, že diabol je v detaile, a presne ten si Tobias dokázal všimnúť – malý detail, ktorý mal potenciál povedať veľmi veľa – tak, ako napríklad ruské detí umývajúce topánky nemeckým vojakom či stánok s kvetmi v rozvrátenom Berlíne.
A to je ďalšia vec. Berlín. Berlín! Miesto, kam sa chystám už sto rokov. Obrázok Bahnhof ZOO, stavania múru, trosiek Berlína zničeného druhou svetovou vojnou a toho, ako „po bombardovaní prišli reklamy“; akoby mimochodom odfotený zlovestný nápis „You are leaving the American sector“ a množstvo iných obrazov a odkazov na komplikovanú históriu mesta, nad ktorým je nebo s anjelmi, ma utvrdili v tom, že do Berlína treba ísť. A čo najrýchlejšie.
Nuž, a Herbert si očividne všimol i to, že je gay. Svoje zaľúbenie v chlapcoch a mužoch zdokladoval rovnako dôsledne ako iné svoje vlastnosti a záujmy (alebo i dôslednejšie?), tu sa však okrem vytvárania obrazov nadmieru kreatívne vložil aj do vymýšľania názvov fotografií. Vyzerá to, že Herbert Tobias mal teda okrem zmyslu pre dramatično aj zmysel pre humor – minimálne pre tú jeho oplzlejšiu zložku. Spojenia ako „Nadržaný Karlík“ či „Chlapec s vajcami“ spoľahlivo vháňali úškrny do tvár návštevníkov galérie, zároveň však svojim spôsobom menili ducha celej výstavy. Dovtedy tam vládla dokonalosť, chlad, úroveň a akási sofistikovaná melanchólia. S Piesňou o sexuálnej závislosti sme sa však ocitli pri fotografiách, ktoré boli mnohé kompozične tiež zaujímavé, ale v spojení s popiskami navodzovali dojem, že sa návštevník ocitol v prostredí o niekoľko tried úbohejšom. Prečo to ten Herbert takto vymyslel? Robil si tým sám zo seba srandu? Bola to najintímnejšia zložka jeho života, a vzťahy s mužmi, ktorí boli na fotografiách, pre neho asi mali veľkú dôležitosť. Čo ho viedlo k tomu, že to všetko odhalil, a prečo takýmto spôsobom? Chcel tým len prekričať ticho, ktoré za jeho čias homosexualitu obostieralo? A nešlo to spraviť nejako inak?
V každom prípade, tak, ako sa o Lorcovi hovorilo, že je „červený a teplý“, o Tobiasovi sa dá povedať, že bol čiernobiely… a teplý. Je to celkom ironické – Tobias tak vlastne vytvoril čiernobiely dokument toho, že život vôbec nie je čiernobiely.
Niektoré veci, čo si si všimol, Herbert, si nám síce ukazovať nemusel, ale mne sa výstava aj tak páčila. Po čase som sa prestala sústrediť na to, že väčšina fotografií bola koncepčne a vizuálne veľmi dobre zvládnutá – na to som si tak akosi zvykla – a zamýšľala som sa skôr nad tým, čo si bol asi za človeka, prečo si to celé vytvoril tak, ako si to vytvoril, a aké si mal dobré oko na zaujímavé úkazy. Aký si bol dandy a pravdepodobne narcis, aký si bol veľmi vnímavý a krehký a zároveň trochu cynický a možno trochu švihnutý… a že si si toho všimol naozaj veľa.
No a ten Berlín k tomu… paráda.
Tagy: Herbert Tobias